piatok, 13. mája 2011

Ešte stále je čas

Za tento prístup som si už veľakrát vynadala, keď som nestihla odovzdať seminárku načas či prísť presne na stretnutie. Nie, o takomto ČASE nehovorím.

Myslím ten čas, začať myslieť na seba, začať jesť zdravo a tak, aby som si neškodila. Ešte je čas upraviť si vlasy, vymeniť šatník, naučiť sa myslieť pozitívne a cítiť sa dobre.

Na vyššie uvedené nebude neskoro nikdy. Preto nemá zmysel stresovať sa rozjedeným koláčom, ktorého polovica (tá väčšia:) je už v žalúdku, tesnými nohavicami. Nestojí to za to a dá sa začať práve teraz.

streda, 19. januára 2011

S rozbuškou namiesto hlavy.

Prichádza to pravidelne - nesústredenosť, únava, depresívne nálady, zúfalstvo. Presne vtedy, keď si toho na plecia naložím priveľa, a potom sa všemožne snažím obísť svoje vlastné pravidlá. A s každým malým zlyhaním (hoci som k nemu dospela vedome) sa cítim stále menej schopná, menej užitočná a už vôbec nie úžasná.

"Máš psychický blok," hovorí mi môj chlap ráno v aute cestou do práce.
"Nie, nemám," odvrknem nevrlá a zúfalo túžiaca po spánku, hoci mám za sebou 10 hodín v posteli.

Cez deň za počítačom zjem tri muesli tyčinky, ktoré mám v zásuvke prichystané pre prípad núdze, jeden pagáč, hoci ich neznášam, zapijem to kolou, napchávam sa čokoládou a nechce sa mi ani nadýchnuť.

Približne vtedy napíšem do Googlu heslo "psychický blok".

A zisťujem, že moje telo sa ma vlastne snaží chrániť pred stresom a napätím.

Blok vzniká tak, že nás silná emócia núti reagovať na určitú situáciu vždy tým istým spôsobom.

Ak napríklad zlyháme na skúške, strach zo zlyhania nám vlastne bude brániť pri ďalších.

Môj mozog vlastne rieši veľký nápor ťažkých situácií tým, že sa im vyhne.

A vôbec mu nevadí, že je mi z tých všetkých vecí, čo som zjedla, naozaj zle.

A že takto sa zo mňa nikdy nestane sebavedomá a úspešná žena.


Čo ďalej s takým blokom???

Internet mi radí. Mám najprv nájsť svoje vnútorné dieťa a zistiť, kedy prvýkrát zažilo emocionálne stresujúcu situáciu.

Potom mám tú situáciu prežiť znova a postaviť sa za seba-dieťa ako ja-dospelý a chrániť ho.

Byť preň (teda pre seba) odvtedy láskavý, milujúci rodič.

A ak to nevyjde, mám navštíviť odborníka.

Dobre, skúsim a dám vedieť, ako to dopadlo.

Ale čo spravím práve teraz? Prestanem byť na seba taká prísna. Zajtra si kúpim nový parfum, pretože si ho zaslúžim. A pustím si Beyoncé.

sobota, 8. januára 2011

Go organic! Ale ako? (časť druhá)

Ako dostať organické potraviny do nášho života a nezblázniť sa z toho:

  1. Zjesť jablko je takmer vždy lepšie, ako nezjesť jablko, lebo nebolo vypestované bio. Alebo radšej namiesto jablka plného vlákniny siahate po „instantnom zdraví“ v tabletkách? Aj to je riešenie.
  2. V prvom rade treba zvládnuť princípy vyváženej stravy, dostať na svoj tanier ideálne množstvo bielkovín, sacharidov, tukov, vitamínov a minerálov a držať pod kontrolou svoju hmotnosť aj pomocou pravidelného pohybu. Až potom hľadať bio-riešenia.
  3. Riaďme sa pohľadom a intuíciou – nikto predsa neverí gigantickej navonok bezchybnej rajčine, ktorú vidí v supermarkete uprostred mrazivého decembra.
  4.  Kupovať biopotraviny je vhodné, ak na to skutočne máme peniaze, čas a predajňu či biofarmu v blízkom okolí. Podporíme tak lokálnu ekonomiku aj svoje zdravie a časom pomôžeme znížiť vysoké ceny týchto potravín.
  5. Treba aj naďalej upozorňovať na hriechy a tragické chyby potravinárskeho priemyslu. Nie všetky firmy na trhu však patria do jedného vreca. Existujú aj také, ktoré prinášajú zodpovedné a zdravé produkty a nesľubujú viac, ako môžu ponúknuť (Ktoré sú to, na to sa určite pozriem, sľubujem).
  6. Do ktorých biopotravín sa teda oplatí investovať? Určite sú to vajíčka, mlieko a mäso. Paradoxne, v prípade ovocia je to podľa minuloročnej štúdie skôr v prospech klasicky dopestovaných potravín a bio tu nemá žiadne výhody.

A tak mi z toho vychádza, že pán Kluger vo svojom článku napokon aj v prípade otázky Bio, či nebio? dospel k našej starej známej rovnováhe. Vyvážiť svoje finančné a časové možnosti a „ísť bio“ tam, kde sa dá. A hlavne, najprv zvládnuť svoje stravovacie návyky, až potom sa vrhnúť na najbližšiu biofarmu.

Našťastie, veľa z nás má ešte babičku, ktorá miluje svoju záhradu. Ja mám a teraz si to cením, pretože presne viem, čo jem. A hlavne to chutí na neporovnanie s tým, čo dostanem v supermarkete!