Ešte stále je čas

Za tento prístup som si už veľakrát vynadala, keď som nestihla odovzdať seminárku načas či prísť presne na stretnutie. Nie, o takomto ČASE nehovorím.

Myslím ten čas, začať myslieť na seba, začať jesť zdravo a tak, aby som si neškodila. Ešte je čas upraviť si vlasy, vymeniť šatník, naučiť sa myslieť pozitívne a cítiť sa dobre.

Na vyššie uvedené nebude neskoro nikdy. Preto nemá zmysel stresovať sa rozjedeným koláčom, ktorého polovica (tá väčšia:) je už v žalúdku, tesnými nohavicami. Nestojí to za to a dá sa začať práve teraz.

S rozbuškou namiesto hlavy.

Prichádza to pravidelne - nesústredenosť, únava, depresívne nálady, zúfalstvo. Presne vtedy, keď si toho na plecia naložím priveľa, a potom sa všemožne snažím obísť svoje vlastné pravidlá. A s každým malým zlyhaním (hoci som k nemu dospela vedome) sa cítim stále menej schopná, menej užitočná a už vôbec nie úžasná.

"Máš psychický blok," hovorí mi môj chlap ráno v aute cestou do práce.
"Nie, nemám," odvrknem nevrlá a zúfalo túžiaca po spánku, hoci mám za sebou 10 hodín v posteli.

Cez deň za počítačom zjem tri muesli tyčinky, ktoré mám v zásuvke prichystané pre prípad núdze, jeden pagáč, hoci ich neznášam, zapijem to kolou, napchávam sa čokoládou a nechce sa mi ani nadýchnuť.

Približne vtedy napíšem do Googlu heslo "psychický blok".

A zisťujem, že moje telo sa ma vlastne snaží chrániť pred stresom a napätím.

Blok vzniká tak, že nás silná emócia núti reagovať na určitú situáciu vždy tým istým spôsobom.

Ak napríklad zlyháme na skúške, strach zo zlyhania nám vlastne bude brániť pri ďalších.

Môj mozog vlastne rieši veľký nápor ťažkých situácií tým, že sa im vyhne.

A vôbec mu nevadí, že je mi z tých všetkých vecí, čo som zjedla, naozaj zle.

A že takto sa zo mňa nikdy nestane sebavedomá a úspešná žena.


Čo ďalej s takým blokom???

Internet mi radí. Mám najprv nájsť svoje vnútorné dieťa a zistiť, kedy prvýkrát zažilo emocionálne stresujúcu situáciu.

Potom mám tú situáciu prežiť znova a postaviť sa za seba-dieťa ako ja-dospelý a chrániť ho.

Byť preň (teda pre seba) odvtedy láskavý, milujúci rodič.

A ak to nevyjde, mám navštíviť odborníka.

Dobre, skúsim a dám vedieť, ako to dopadlo.

Ale čo spravím práve teraz? Prestanem byť na seba taká prísna. Zajtra si kúpim nový parfum, pretože si ho zaslúžim. A pustím si Beyoncé.

Go organic! Ale ako? (časť druhá)

Ako dostať organické potraviny do nášho života a nezblázniť sa z toho:

1. Zjesť jablko je takmer vždy lepšie, ako nezjesť jablko, lebo nebolo vypestované bio. Alebo radšej namiesto jablka plného vlákniny siahate po „instantnom zdraví“ v tabletkách? Aj to je riešenie.
2. V prvom rade treba zvládnuť princípy vyváženej stravy, dostať na svoj tanier ideálne množstvo bielkovín, sacharidov, tukov, vitamínov a minerálov a držať pod kontrolou svoju hmotnosť aj pomocou pravidelného pohybu. Až potom hľadať bio-riešenia.
3. Riaďme sa pohľadom a intuíciou – nikto predsa neverí gigantickej navonok bezchybnej rajčine, ktorú vidí v supermarkete uprostred mrazivého decembra.
4.  Kupovať biopotraviny je vhodné, ak na to skutočne máme peniaze, čas a predajňu či biofarmu v blízkom okolí. Podporíme tak lokálnu ekonomiku aj svoje zdravie a časom pomôžeme znížiť vysoké ceny týchto potravín.
5. Treba aj naďalej upozorňovať na hriechy a tragické chyby potravinárskeho priemyslu. Nie všetky firmy na trhu však patria do jedného vreca. Existujú aj také, ktoré prinášajú zodpovedné a zdravé produkty a nesľubujú viac, ako môžu ponúknuť (Ktoré sú to, na to sa určite pozriem, sľubujem).
6. Do ktorých biopotravín sa teda oplatí investovať? Určite sú to vajíčka, mlieko a mäso. Paradoxne, v prípade ovocia je to podľa minuloročnej štúdie skôr v prospech klasicky dopestovaných potravín a bio tu nemá žiadne výhody.

A tak mi z toho vychádza, že pán Kluger vo svojom článku napokon aj v prípade otázky Bio, či nebio? dospel k našej starej známej rovnováhe. Vyvážiť svoje finančné a časové možnosti a „ísť bio“ tam, kde sa dá. A hlavne, najprv zvládnuť svoje stravovacie návyky, až potom sa vrhnúť na najbližšiu biofarmu.

Našťastie, veľa z nás má ešte babičku, ktorá miluje svoju záhradu. Ja mám a teraz si to cením, pretože presne viem, čo jem. A hlavne to chutí na neporovnanie s tým, čo dostanem v supermarkete!

Go organic! Ale ako? (časť prvá)

Práve som sa dostala k zaujímavému príspevku v magazíne TIME, ktorý som si svojho času kúpila v jednom veľkom kníhkupectve v Krakove, kam ma dotiahla láska mojej kamošky Lilmy k všetkému poľskému. Je to krásne mesto, čo vám budem hovoriť...

Ale nie o Krakove som dnes chcela písať. Ja zasa milujem zahraničné magazíny a pri pohľade na septembrový TIME ma zaujala už titulná strana* s palcovým „The Real Cost of ORGANIC food“ (Skutočná cena organických potravín). Každý, kto sa aspoň trocha zaujíma o zdravie a výživu, by sa chcel konečne dozvedieť, čo sa skrýva za tým mystickým nápisom BIO.

Ide skutočne o potraviny, ktoré nám predĺžia a skvalitnia život, alebo len kvalitný marketing? A hlavne, čo máme robiť, keď nám svetoví výživoví guru-ovia radia „Go organic“? Naučiť sa „chodiť organicky“ (to je môj otrocký preklad, v skutočnosti to znamená niečo ako „prejsť na organické potraviny“), to chce čas, veľa plánovania a veľa veľa peňazí. A čo všetci tí, ktorí organické potraviny zatracujú? Rozhodne chcem vedieť viac. A vy?

Tí, ktorí majú znalosti z angličtiny a chvíľu času, môžu si článok Jeffreyho Klugera prečítať online TU a nemusia zaň „vysoliť“ 14 zlotých, ako som svojho času urobila ja:)

Pre tých, ktorých zaujímajú čísla, nech čítajú. Tí, ktorých nudia, nech preskočia na praktické rady v ďalšom poste:

•  Organické potraviny v súčasnosti predstavujú len 3% z celkového potravinového trhu v USA a od 1% do 7% v Európe.
• Tovar z bio fariem je vo väčšine prípadov oveľa nákladnejší. V Číne sú napríklad ceny niektorých potravín vyššie o 700% než produkty klasického priemyslu.
•  Štúdia American Journal of Clinical Nutrition (2009) priniesla prekvapujúce závery. Medzi organickými a tradičnými potravinami nenašla skoro žiadne rozdiely a klasické potraviny dokonca vykázali pri niektorých zložkách lepšie hodnoty.
• Väčšina západného sveta je neospravedlniteľne mäsožravá. EÚ vyprodukuje takmer 36 miliónov kilogramov mäsa ročne. Zvieratá pritom chovajú v zúfalých podmienkach, kŕmia ich vysokokalorickou stravou, aby rýchlejšie priberali a dostali sa na porážku. To všetko preto, aby sa pokryl dopyt po mäse.
•  Riešenia však nie sú jednoduché: 1.) Ak by sa všetci ľudia rozhodli prejsť na bio-mäso, jeho produkcia by ani z ďaleka nestačila; 2.) Ak by sme sa rozhodli nahradiť mäso rybami, ktoré majú menej kalórií a sú bohatšie na omega-3, už teraz preťažené rybie farmy by skolabovali; 3.) Ideálnym riešením by bolo úplne vyradiť mäso z jedálnička, čo nedokáže každý. Proteíny v strave sa dajú nahradiť aj vajíčkami, sójou (tu úplne s autorom článku nesúhlasím), syrom, obilím či orieškami. (Väčšina ľudí by však zrejme prešla na stravu s veľkým obsahom sacharidov, myslím si ja)
• Čo sa týka produkcie rastlín, klasické farmy dokážu vyprodukovať dvakrát toľko potravy ako biofarmy, a ani to možno pri rastúcej tendencii populácie nebude stačiť. Do roku 2050 možno budeme musieť zvýšiť produkciu o 50 až 100%.
• Ani pri biofarme nemáme istotu, že sa do nej nedostali chemikálie napríklad z neďalekej klasickej farmy. Navyše, bio-farmári majú predsa len svoje pesticídy na prírodnej báze. Tie sa pri zvýšení bio-produkcie niekoľkonásobne predražia.

* Čím splnila jednu zo svojich hlavných funkcií – zaujať, informovať a orientovať, alebo tak nejako to bolo. Zdá sa, že ma tá žurnalistika niečo naučila, a tak gratulujem nielen Katedre žurnalistiky FF UK ale aj tvorcom TIME-u :)

Manj.

Láska k fitness sa rodí pomaly. Prvotné nadšenie, ktoré príde pri prezeraní časopisu Muscle and Fitness (Takéto telo budem mať, keď budem cvičiť? Vau!), zažije každú minútu asi stovka ľudí. Nemám to vedecky podchytené, len odhadujem.

Menej z nich skutočne začne cvičiť a vytrvá. Najlepšie spravia tí, ktorí si okrem značkových tenisiek a slušivého oblečenia zaplatia aj permanentku do fitka a dobrého trénera (O ňom bude tiež raz reč). A ani z nich neuspeje každý, stačí sa spýtať tých trénerov, ktorým sa za rok pomedzi bicepsy premelú desiatky zákazníkov a zákazníčok, ktorí sa už zrejme nevrátia (Možno raz, držím im palce).

Uspejú len tí, ktorí spravia akúsi dohodu sami so sebou a budú pracovať v prospech svojho tela. A v prvom rade začnú plniť svoje telo hodnotnými potravinami.

Cesta k vyrysovanému telu z magazínu nie je ľahká a vie to aj Manj. Jedna z tých trénerov, ale predsa len trošku iná. Neučí len to, ako správne robiť drepy či benčpres, ale učí ľudí, ako si zamilovať pohyb.  Pripomína im, že ich telo bolo stvorené na to, aby sa hýbalo – a nemá na mysli pohyb z kancelárie do auta a medzi regálmi supermarketu. Učí ich láske nielen k fitness, ale v prvom rade k vlastnému telu.

Manj mi zrejme zoslal nejaký svalnatý boh fitness, lebo ho už nebavilo počúvať moje výhovorky o tom, ako ma prestalo baviť klasické zdvíhanie činiek a nulový efekt z toho. Na jej jedinečnom BOOTCAMPE som dostala poriadny kopanec do zadku (samozrejme, nie naozaj, ale na prvej hodine v Sade Janka Kráľa som skoro vypustila dušu). A čo je najlepšie, tú drinu som si zamilovala a výsledky boli ohromujúce!

Za pomoci vyváženej stravy sa mi podarilo zhodiť 2 kilogramy za týždeň, ďalší týždeň som mala o 2,5 centimetra užší pás. Nehovorím, že je zo mňa sexi svalnatá bohyňa, ale som už o ďalší krok bližšie. Vďaka Manj som pochopila, že nejde len o to, ako budem vyzerať v bikinách, ale o to, ako sa budem cítiť v mojom tele, ktoré mi už po prvom Bootcampe s Manj naznačilo, že som trafila do čierneho. Samotné zdvíhanie činiek totiž nestačí. Ide o to, prepnúť svoje zmýšľanie, prekopať ho do základov a obľúbiť si svoje telo. Je to úžasný stroj (a nielen na konzumovanie Horaliek)!

Za to ďakujem Manj!

Rozhovor s najpozitívnejšou osobou v mojom okolí, úžasnou Manj Cartighasser, „postnem“ tiež!